ZLOČINY NÁRODNÍHO SOCIALISMUA OSUD ŽIDŮ

Josef Derx

Pamätám si, ako sa začiatkom apríla a mája 1938 presúvalomnožstvo ľudí takzvanou Viedenskou električkou na rakúsko- slo-venskú hranicu pri Wolfsthale. Mali so sebou obrovské batožiny.Hranicu legálne prekročili. Na slovenskej strane na nich už čakaloveľa Petržalčanov s ručnými vozíkmi, aby im prepravili batožinu.My, štrnásť- či pätnásťroční chlapci, sme netušili, že sa pozerámena utečencov. Otec to síce vedel, ale my sme si mysleli, že sú toiba další ľudia, ktorí sa sťahujú alebo cestujú. Nedalo sa presnerozoznať, že išlo o židovské rodiny.

V Prievoze žil isty mäsiar. Pristahoval sa sem zo zahraničia. Razv noci mu ktosi na rolety obchodu vylial vedro s obsahom toalety.Všetko to stieklo až na chodník a celá dedina sa prišla pozrieť, čosa stalo. To bolo jediný raz, čo som videl, že niekto ublížil Židovi.Strašné.

Tretinu našej triedy tvorili židovskí žiaci. Neviem presne, koľkopercent profesorov malo židovský pôvod. Počas letných prázdninroku 1939 ich však vystriedali a v novom školskom roku nenastúpilžiaden z nich. Pribudlo viac kresťanských učiteľov. Židovskí chlapcia židovské dievčatá mali v hlave väčšinou viac vedomostí než my.Túto pravdu sme neradi počúvali. Boli inteligentnejší. Keď sme sav septembri vrátili do školy, židovskí spolužiaci už chýbali. Neve-deli sme, kam sa podeli. Len sme si všimli, že ich niet, že už nie súnašimi spolužiakmi. O vraždení sme nemali ani tušenia. To môžemkedykoľvek odprisahat.

Počul som len, že chorľavé deti odvážali loďou po Dunaji doNemecka. Raz- predtým, než som nastúpil do Wehrmachtu, eštev Bratislave – vyhlasoval niekto po celom Slovensku, že všetky po-stihnuté deti sa musia ist liečiť do Nemecka. Volali sme ich» Rausch-kinder<<[ deti, ktoré splodili opití rodičia]. Ich rodičov teda vyzvali,aby deti poslali tam a tam, na miesto, odkiaľ ich vyzdvihnú. To aj

83